15 apr Hlboký, ale smutný zážitok

Prežila som čas vo veľkokapacitnom centre – stanovom mestečku v Michalovciach.

Čo povedať? Čo sa dá povedať pri pohľade na matku s vakom na chrbte, kufrom pri sebe a s dvoma detičkami  ….. na matku, ktorá nesie na rukách asi ročného chlapčeka, ktorej som ponúkla kočiarik. Keď tam malého položila, hneď zaspal.

Najťažší pohľad pre mňa po príchode autobusov z hranice bol pohľad  na tie smutné tváre žien, detí aj starých ľudí, ktorí kráčajú do stanu k registrácii a potom do nášho stanu.

Ďalší smutný pohľad –  keď po pár hodínách  odchádzajú a nastupujú do ďalšieho autobusu, ktorý ich odváža do Bratislavy.  Dievčatká, asi 14-ročné,  mi s úsmevom mávajú a anjelikov, ktorých si samé urobili, majú pripnutých na taškách.

Na prvých duchovných cvičeniach v Kláštore pod Znievom v roku 1969 nám páter Angelus , kapucín, povedal : „Každé ráno o 6,00 a každý večer o 18,00 hod. žehnám všetkých, ktorých som stretal, stretám a stretnem. Takže dávno prv,  ako som vás poznal, žehnal som vám.“ 

Vtedy som si povedala : „Aj ja zahŕňam do svojich modlitieb všetkých, ktorých som stretla, stretám a stretnem ….“

Verím, že aj deti, ktoré som stretla v stanovom mestečku, Pán bude požehnávať, sprevádzať,  aby aj pri všetkých strastiach cítili, že sú milované Božie deti.

                                                                                                    sr. Veronika